Životopis
Imrich Gál
Bard barytónu
Imrich Gál spieval lyrický barytón, ktorý bol teplý, mäkký a zamatový, s jasnou a zrozumiteľnou deklamáciou a schopnosťou prespievať (nie prekričať) fortissimo orchestra. Jeho repertoár bol plný talianskych opier, predovšetkým tých od Giuseppe Verdiho (naspieval desať postáv) a Giacoma Pucciniho (osem postáv), teda štvrtina jeho repertoáru bola od týchto dvoch skladateľov. V operách Bedřicha Smetanu stvárnil päť postáv, Antonína Dvořáka štyri postavy, ako aj v dielach Wolfganga Amadea Mozarta (tiež štyri postavy). Podľa dostupných záznamov za svoju takmer tridsaťročnú spevácku kariéru naspieval 70 rolí, z toho bolo 67 operných a tri boli operetné (rola Kolomana Župana v Cigánskom barónovi od J. Straussa ml., rola Michala v Cigánskej láske od Franza Lehára a rola majordóma v operete Boccaccio od Franza von Suppé), niektoré z nich boli významné, iné menej. Celkovo zaznamenal 88 naštudovaní týchto postáv, keďže spieval na dvoch scénach s rôznymi režisérmi a rôznom čase. Najviac naštudovaní mal v postave Krušinu, otca „predanej nevesty“ v opere B. Smetanu toho istého mena a to v rokoch 1940, 1949, 1953 a 1961. Okrem toho naspieval množstvo ľudových a operetných piesní, ktoré aj boli nahrané vo vtedajšom Československom rozhlase. Bohužiaľ, veľa ich záznamov bolo zničených pri povodni Dunaja v roku 1965, kedy sa voda dostala až na Jakubovo námestie (vtedy Leninove námestie), kde bola budova Československého rozhlasu s archívom, a ten zatopilo. Veľa nahrávok bolo nenávratne poškodených.
Pár privátne zachovalých árií jasne naznačujú harmóniu, kompaktnosť a presvedčivosť prejavu jeho hlasu, ako je to zrejmé z azda najslávnejšej árie aká kedy bola napísaná pre barytón z opery Rigoletto v I cortigiani vil razza dannata (Dvorania, odporná, prekliata rasa), v Tosce baróna Scarpiu v Il balen del suo sorriso (Stále zriem jej pohľad) alebo vo Faustovi a Margaréte v árii Avant de quitter ces lieux (Pred odchodom z týchto miest). Pravdepodobne jediná oficiálne existujúca nahrávka jeho hlasu na vinylovej mono LP je ária Rigoletta I cortigiani vil razza dannata na dvojplatni z vydavateľstva OPUS z roku 1981, ktorá vyšla pod názvom Z histórie opery.
Ako on sám zvykol hovoriť, vyrástol na cukrovarskom dvore v Trnave, kde jeho otec, tiež Imrich, „varil“ cukor. V mladosti bol Imrich Gál II. celkom úspešným plavcom a hráčom vodného póla, čomu asi vďačil za enormnú kapacitu pľúc, ktorú využil neskôr v opere. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zaplával v prvej Československej republike 100 m prsia vo vtedy najlepšom čase, ktorý by však dnes nestačil na umiestnenie v regionálnych pretekoch. Desať rokov hral vodné pólo a trénoval plavcov. Plávanie asi malo výrazný vplyv na jeho muskulatúru, hlavne hrudník – obvod mal takmer 140 cm, čo pri jeho výške 170 cm bolo skutočne fenomenálne. Arnold Schwarzenneger v čase svojej najväčšej slávy mal 152 cm. Nebolo to však vždy výhodou, košele i obleky si museli obaja dávať šiť.
G. Puccini: Tosca, ND Košice, 1950
Imrich Gál sa narodil v Hlohovci 6. 7. 1910. Mal troch súrodencov: Máriu, staršiu od neho o málo viac ako jeden rok, dožila sa úctyhodného veku 93 rokov. Brat Alexander bol o päť rokov mladší, predčasne skonal vo veku 36 rokov. Najmladšou bola sestra Anna, mladšia od Imricha o 9 rokov. Skonala veľmi mladá vo veku 48 rokov v Sydney. Spevákov otec bol tiež Imrich, mama sa volala Anna.
Základné vzdelanie absolvoval v ľudovej škole v Hlohovci v rokoch 1916 – 1921. Potom nastúpil do meštianskej školy v Hlohovci, kde bol študentom v období 1921 – 1926. Obchodnú akadémiu v Bratislave navštevoval od roku 1926 a záverečnú skúšku zložil v roku 1932. Počas štúdia na obchodnej akadémii účinkoval v školskom speváckom zbore, kedy si dirigent súboru všimol jeho neobyčajný hlas a poradil mu, aby sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu.
V rokoch 1932 – 1934 absolvoval vojenskú službu u 39. pešieho pluku v Bratislave v bližšie nešpecifikovanej dôstojníckej hodnosti mimo činnej služby. V rámci vojenských manévrov a presunov bol veliteľom nákladného automobilu, ktoré malo nehodu kdesi pri Trenčíne. Pri nehode si poranil hlavu, nejaký čas bol v kóme a niekoľko mesiacov v nemocnici. Jazva na čele by nebolo to najhoršie. Do smrti mu zostalo hučanie v hlave, čo by bolo veľmi nepríjemné pre kohokoľvek nehovoriac o opernom spevákovi. Tá jazva je evidentná aj na umeleckom portréte od Pavla Méheša, kde bol stvárnený v roli Rigoletta.
Josef Egem, zdroj Encyklopedie dějin Brna
V období od 1934 do 1939 pracoval ako účtovník referátu Ministerstva školstva a osvety. Popri práci ministerského účtovníka navštevoval vyššie spomenutú Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave v odbore operný spev u prof. Josefa Egema1 od roku 1933. Štúdium u neho ukončil v roku 1937. V tom istom roku sa predstavil na festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach.
Pôvodne jeho hlasový potenciál nebol označovaný ako barytón a bol mu prisudzovaný bas. Časom sa ukázalo, že (lyrický) barytón bola najprirodzenejšia poloha jeho hlasu. V ďalšom profesionálnom živote však „zablúdil“ do hlasov, ktoré boli originálne písané pre bas. Z dobových materiálov je zrejmé, že sa tak udialo viac ako dvadsaťkrát, iné boli zase pôvodne skladateľmi určené pre basbarytón. Uvedené poukazuje na široký register jeho hlasu.
1 Prof. J. Egem pôsobil v akadémii od roku 1921 do roku 1939. Egemovými žiakmi a žiačkami boli o. i. Helena Bartošová, Margita Česányiová, (súkromne aj Anna Hrušovská a Mária Kišoňová-Hubová), Zita Hudcová-Frešová, Dita Gabajová a Janka Gabčová, Štefan Hoza, ako aj Lida Pátková, manželka Vladimíra Clementisa. https://noveslovo.eu/archiv/vyznamny-vklad-do-nasej-kultury/
Po ukončení štúdia spevu dostal príležitosť sa predstaviť hudobnej verejnosti vo viacerých rolách ako nezmluvný člen opery SND. Prvé vystúpenie2 mal 29. 12. 1938 ako starý pevec v prvej slovenskej opere Detvan od V. Figuša Bystrého3, neskôr ako Valentín vo Faustovi a Margaréte od Ch. Gounoda, či John Porson v Stelle od L. Holoubka.
2 Dobové materiály (plagáty k predstaveniu) ho však uviedli pod menom Jozef Gál, a to nielen pri tejto príležitosti.
3 Detvan V. Figuša Bystrého bola prvá „národná“ slovenská opera napísaná v roku 1926 na základe básne Detvan od A. Sládkoviča. Opera Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu (napísaná v rokoch 1880 – 1890) bola prvý raz uvedená v SND 28. 04. 1926, no vzhľadom na tému a pôvod opery rýdzo slovenských prvkov tam takmer niet, až na skutočnosť, že J. L. Bella bol Slovák. Dodnes tak nie sú uzatvorené polemiky, či Kováč Wieland bol skutočne prvou slovenskou operou.
zdroj: archív SND
zdroj: archív SND
Ako sólista SND začal pôsobiť od 1. septembra 1939 a v tejto pozícii mal premiéru v Perníkovej chalúpke od E. Humperdincka v roli otca dňa 16. septembra toho istého roka. Do konca II. svetovej vojny naspieval ešte ďalších 28 rolí. Niektoré z nich boli postavy významných opier, ako napr. Marullo v Rigolettovi od G. Verdiho a Gróf Luna v Trubadúrovi od toho istého autora, Morales v Carmen od Ch. Gounoda, alebo Schaunard v Bohéme od G. Pucciniho. Boli medzi nimi však aj opery, na ktoré sa v 21. storočí už zabudlo a znejú ako operné kuriozity: Salammbô od V. Stojanova, kde spieval Magdassana, Líška Pipuška od Š. Hozu a E. Doležala v roli horára, Peer Gynt od W. Egka, v ktorej bol kováčom, Svitanie od L. Holoubka v roli Suroviaka, či Mignon od A. Thomasa kedy bol Jarnom. Mal silnú konkurenciu aj v osobe Slovinca Franja Hvastiju, ktorý začal spievať v SND v roku 1940. V časopise Elán, číslo 6 z februára 1942 muzikológ, pedagóg a zakladateľ slovenskej hudobnej historiografie Konštantín Hudec napísal, že Imrichovi Gálovi „...rola Grófa Lunu, ktorého alternoval s F. Hvastijom na prvej repríze, mimoriadne dobre ležala a vysoké polohy árie „Stále zriem jej pohľad“ (poz. ide o áriu Il balen del suo sorriso) vyznely Gálovi lahodne a jasne “. Emil Schütz sa tiež ukazoval ako zdatný konkurent.
Do roku 1947 naspieval v SND 33 rolí. Vtedy ho prehovoril na prestup do Národného divadla v Košiciach (ND)4 Janko Borodáč5, ktorý už bol v Košiciach od roku 1945. Ich cesty prvotne prekrížené v SND v Bratislave sa tak znova spojili.
4 V roku 1924 bolo vytvorené Východoslovenské národné divadlo (VND) v Košiciach. Od roku 1937 VND fungovalo ako „filiálka“ bratislavského SND. V roku 1938 mesto Košice na základe prvej Viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku a VND prestalo existovať. VND bolo opätovne otvorené v roku 1945. Od sezóny 1946-1947 malo názov Národné divadlo (ND) v Košiciach, v roku 1955 bolo premenované na Štátne divadlo (ŠD) Košice a v roku 2023 na Národné divadlo Košice.
5 Aj v tomto prípade, ako v mnohých iných, sa politika premiešavala s umením a širším spoločenským kontextom. Andrej Bagar (nový intendant a riaditeľ SND po 1945, ktorý bol aktívnym členom Komunistickej strany od roku 1938 a členom ÚV KSS od roku 1954), odvolal J. Borodáča z funkcie v divadle v roku 1945 a poslal ho do Košíc budovať obnovené VND. Bola to (pravdepodobne) reakcia na činnosť J. Borodáča v období Slovenského štátu, kedy bol (chcene či nechcene) pod vplyvom dobovej politickej situácie. Jeho diela ako Chlapci na stráži či Juro Jánošík, nevydarené úpravy slovenských klasických hier, napr. Kocúrkovo od Jána Chalúpku či Inkognito a Drotár od Jána Palárika v danej dobe vyzneli ako marketing vojnového Slovenského štátu, a to jeho neprajníci použili proti nemu. Bola to aj konfrontácia odrážajúca politickú realitu starej doby s novou, teda fašizoidného verzus komunistického vnímania sveta. Paradoxne A. Bagar bol jeho blízkym kolegom, keď spoločne vstúpili do Propagačného činoherného súboru SND v auguste 1921, ktorá bola známa ako Marška a doslova kočovala po Slovensku, pretože nemala stálu „kamennú“ scénu. J. Borodáč pôsobil v Košiciach s manželkou osem rokov (1945-1953).
Pôsobenie v ND v Košiciach bolo pre I. Gála určite významné a úspešné. Tu za pomerne krátke pôsobenie (1947 – 1952) naštudoval a stvárnil 25 postáv, ktoré boli hlavnými v polovici jednotlivých opier, v ktorých v ND účinkoval. Boli to predovšetkým:
- Rigoletto
v diele toho istého mena od Guiseppe Verdiho uvedenej v Košiciach 7. marca 1948. V tejto najvýraznejšej opere napísanej pre barytón „Priazeň obecenstva si získal v titulnej postave Verdiho opery Rigoletto (1948), kde dokázal preniknúť do najcitlivejších psychologických hĺbok tejto výraznej postavy.“6 - Barón Scarpia
v nemenej slávnej opere Tosca od Giacoma Pucciniho (2. mája 1948). - Renato
v Maškarnom plese od Guiseppe Verdiho (11. októbra 1948).
G. Verdi: Rigoletto, ND Košice, 1948
W. A. Mozart: Čarovná flauta, ND Košice, 1949
W. A. Mozart: Figarova svadba, ND Košice, 1951
- Papageno
v Čarovnej flaute od W. A. Mozarta (7. apríla 1949). - Sharples
v Madama Butterfly od Giacoma Pucciniho (5. februára 1950) - Georges Germont
v La traviata od Giuseppe Verdiho (29. októbra 1950). - Amonasro
v Aide od Giuseppe Verdiho (15. februára 1951). - Gróf Almaviva
vo Figarovej svadbe od W. A. Mozarta (31. marca 1951). - Eugen Onegin
v opere toho istého mena od P. I. Čajkovského (21. decembra 1951).
- Ivan Karas
v Záporožcovi za Dunajom7 skladateľa S. Hulaka-Artemovského. Košická premiéra bola uvedená 4. októbra 1947. V bulletine k predstaveniu sa režisér Juraj Šeregij vyjadril, že „...jeho lyrický barytón vyznieva veľmi melodične a presvedčivo.“
7 Záporožec za Dunajom od Semena Hulaka-Artemovského bola prvou ukrajinskou operou. Mala premiéru Mariinskom divadle v Petrohrade v roku 1863.
S. Hulak-Artemovskij: Záporožec za Dunajom, ND Košice 1947
I. Gál naspieval v ND aj iné postavy ako tie vyššie spomenuté. Boli to napríklad Lovec v Rusalke a Vávra v Tvrdých hlavách od Antonína Dvořáka, Tomeš v Hubičke, Krušina v Predanej neveste ako aj Kalina v Tajomstve od Bedřicha Smetanu, Marcel v Bohéme od Giacoma Pucciniho, Januš z Odrovonža v Halke od Stanisława Moniuszka, Mizigír v Snehulienke od N. Rimského Korsakova, či Ščelkalov v Borisovi Godunovi od Modesta Musorgského.
Po návrate do SND v roku 1953, kedy jeho kroky boli opätovne inšpirované Jankom Borodáčom, mal oproti situácii pred odchodom do Košíc sťaženú pozíciu v tom, že popri jeho niekdajších kolegoch do súboru pribudli ďalší kvalitní barytonisti ako Bohuš Hanák, Juraj Wiedermann a Juraj Martvoň. Okrem spomenutých bol v SND stále prítomný Franjo Hvastija, výnimočný barytón zo Slovinska. Takže konkurencia bola veľmi silná.
No nielen konkurencia vo vnútri operného súboru bola intenzívna. Jeho kariére tiež nepomohli iné záležitosti, ktoré s umením či jeho talentom nemali nič spoločné, no zásadne ju ovplyvňovali, i keď nie viditeľne pre nezainteresovaných. Jeho svokor bol koncom päťdesiatych odsúdený za podvracanie hospodárstva štátu v inscenovanom procese do uránových baní v Jáchymove na niekoľkoročné väzenie. Takisto mu v očiach vtedajšieho vedenia opery nepridala skutočnosť, že aj keď nebol fanaticky nábožensky zameraný, tak z akejsi poverčivosti pred každým predstavením išiel si do kostolíka pri budove opery (Kostol nanebovzatia Panny Márie - Notre Dame) „vyprosiť“ úspešné predstavenie. Toto v tých časoch nebolo veľmi „populárne“, čo mu aj vedenie opery viackrát vyčítalo (skladateľ Šimon Jurovský bol umeleckým riaditeľom opery SND v rokoch 1956 – 1963 a patril medzi tzv. angažovaných skladateľov 8).
8 https://hc.sk/o-slovenskej-hudbe/osobnost-detail/967-jurovsky-simon
Aj v prípade Š. Jurovského sa ukázalo, že umenie nie je imúnne pred politikou. Duch doby, politizácia súkromných životov, skrytá nevraživosť a vynútené poklonkovanie pred ideologickými, morálnymi a etickými kriplami zanechali hlbokú ryhu v spoločenskej atmosfére a každodennom živote všetkých, ktorí neboli na tej správnej strane.
V SND sa vo svojom druhom pôsobení predstavil vo viac ako 30 roliach, jedna z nich bola hovorená – úloha Kočiša v opere Odsúdenie Lukulla od Paula Dessau-a (premiéra bola v roku 1962). Niektoré role sa samozrejme prekrývali s tými naspievanými v čase jeho prvého pôsobenia v SND do roku 1947, či s tými stvárnenými v ND v Košiciach. Neskôr sa krok návratu do Bratislavy ukázal ako neprezieravý, ktorý neprispel jeho profesionálnemu napredovaniu, keďže konkurenčné prostredie bolo prehustené a tak dostával menej príležitostí a v menej výrazných rolách ako v Košiciach. K tomu tiež pribudli i postupne sa hromadiace zdravotné problémy obmedzujúce jeho prítomnosť na divadelných doskách. Sezónu 1962/63 úplne vynechal po treťom infarkte srdca. Jeho posledným rokom ako sólistu opery bola nasledujúca sezóna 1963/64, kedy sa predstavil ako Silvano v Maškarnom bále od G. Verdiho a sudca v Marte od F. von Flotowa. Zdravotný stav mu nedovoľoval ďalej vystupovať a v roku 1964 ukončil svoju aktívnu spevácku kariéru.
V SND po roku 1953 naspieval role vo významných operách, a to: od Bedřicha Smetanu Tomeša v Hubičke, Krušinu v Predanej neveste a Radovana v Libuši; od Guiseppe Verdiho to boli Giorgio Germont v La traviata, Marullo v Rigolettovi, Montano v Otellovi, a Silvano v Maškarnom bále.
V dielach Antonína Dvořáka to boli: Lovec v Rusalke a Čert vrátnik a Maršálek v Čertovi a Káči. V operách Giacoma Pucciniho spieval Schnauarda v obnovenej premiére Bohémy, Scharplesa v Madama Butterfly, Sciarroneho v Tosce, hostinského v Manon Lescaut. Naspieval aj Ščelkalova v Borisovi Godunovi od Modesta Musorgského, Antonia vo Figarovej svadbe od Wolfganga Amadea Mozarta, Valentína vo Faustovi a Margaréte od Charlesa Gounoda. V dielach slovenských autorov to boli dve naštudovania Mikuša v Jurovi Jánošíkovi od Jána Cikkera (1954 a 1961) a starešina v Svätoplukovi od Eugena Suchoňa.
Podobne ako v Košiciach bol súčasťou predstavení diel, ktoré v dnešnom kontexte sú niekedy na okraji záujmu operných domov. Boli to: Psohlavci od Karla Kovařica (Koš), V búrke od Tichona Chrennikova (Čirikin), Beg Bajazid9 od Jána Cikkera (paša Ibrahim), Fra Diavolo od Daniela Aubera (Matheo), Medovníková chalúpka od Engelberta Humperdincka (otec), Zuzana Vojířová od Jiřího Pauera (Adam z Hradca), Sadko od Nikolaja Rimského Korsakova (benátsky hosť), Ako išlo vajce na vandrovku od Miloslava Kořínka (rak), Príbeh ozajstného človeka od Sergeja Prokofieva (druhý chirurg), či Marta od Friedricha von Flotowa (sudca).
9 Skladateľ venoval každému účastníkovi produkcie pamätný miniatúrny jatagán.
Svoje skúsenosti dokázal zúročiť v rokoch 1956 – 1965 aj ako externý vokálny pedagóg na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Takisto nejaký čas dochádzal do Komárna, kde v Maďarskom oblastnom divadle vyučoval spev. Pre javiskové vystúpenia pripravoval barytonistu Františka Cabana (v SND pôsobil v rokoch 1983 – 1991) i tenoristu Jozefa Ábela (v SND pôsobil v rokoch 1982 – 2004).
Okrem spomenutých mal študentov, ktorí sa neskôr stali úspešnými hercami. Spev bol tiež predmetom výučby aj budúcich hercov, aj keď nie končený skúškou, ale „len“ zápočtom. Medzi inými učil Michala Dočolomanského, ktorého výkon hlavne v muzikáli Maľované na skle sa stal klenotom medzi predstaveniami DPOH10 . O tom, ako Mišisko (prezývka, ktorou sa vtedy sám volal) získal zápočet zo spevu, sa v rodine profesora spevu tradovala zábavná epizódka: M. Dočolomanský v jednu sobotu popoludní zaklopal na dvere bytu svojho profesora. Otvorila mu domáca pani a hovorí: „Čo si prajete?“ „Hľadám pána profesora. Je doma?“ „Áno, je. A kto ste?“ „Len mu povedzte, že je tu Mišisko“. „Ale on je vo vani, kúpe sa“. „ Ale ja by som skutočne potreboval s ním hovoriť“. „No dobre, spýtam sa ho.“ Pani Gálová v kúpeľni hovorí svojmu manželovi: „Je tu nejaký Mišisko, a chce s tebou hovoriť.“ „Á, to je Dočolomanský, tak ho len zavolaj, nech ide dnu.“ Dočolomanský vstúpil do kúpeľne, kde si jeho učiteľ spevu hovel vo vani plnej teplej vody. „Tak čo, Mišisko, čo by si chcel?“ „Pán profesor, potreboval by som ten zápočet zo spevu. Podpísali by ste mi index?“ „Nuž, čo s tebou. Otoč sa a nastrč chrbát.“ Profesor vstal vo vani, Mišisko otrčil chrbát a index bol podpísaný. Takto neskoršia hviezda hereckého ensemble získala zápočet spevu z vane.
Imrich Gál mal nepochybne talent a dobrý hlas, no nedočkal sa hviezdnej kariéry, i keď z technicky speváckeho hľadiska na to mal. Kedysi v štyridsiatych rokov ho vraj navštívil impresário z milánskej La Scaly a lákal ho do Talianska na štúdiá. Presviedčal ho, že ak príde do Milána a bude usilovne študovať a zdokonaľovať sa, tak do dvoch rokov mu zaručuje angažmán aj v Metropolitan Opere v New Yorku.
10 Na skle maľované s M. Dočolomanským malo 648 repríz; https://sk.wikipedia.org/wiki/Na_skle_ma%C4%BEovan%C3%A9
Spevák však nechcel opustiť krajinu, rodičov, priateľov. V podstate nebol veľmi priebojný a chtivý kariéry. Z toho istého dôvodu, ešte keď bol v Košiciach, odmietol trvalé angažmán v Štátnej opere v Prahe11 .
To nechcel opustiť svoju mladú manželku Dobroslavu (* 1926 - † 2010), s ktorou sa zoznámil práve v Košiciach.12
Vybral si, ale nie v prospech svojho profesionálneho napredovania. Nedokázal zúročiť svoj unikátny hlas. Ten mal taký, že raz na predstavenie La traviaty v Košiciach priniesli do divadla na nosidlách jednu z pravidelných návštevníčok opery. Keď sa zamestnanci divadla pýtali, čo to má znamenať, tak odpovedala, že je na konci svojho života a pred smrťou chce ešte raz počuť Imrich Gála spievať Giorgia Germonta. Dnes dosť predstaviteľná situácia. Kvalitu hlasu Imricha Gála možno porovnať s velikánmi vtedajšieho barytónu, i keď sa to možno niekom bude zdať prehnané. Rozdiel medzi bol v tom, že kým oni mali možnosť rozvoja, Imrich Gál sa tejto možnosti dobrovoľne vzdal. Po vztýčení železnej opony už úvahy o zahraničnom angažmán sa stali bezpredmetnými. Velikáni barytónu tej doby Ettore Bastianini, Guiseppe Taddei, Carlo Tagliabue či Tito Gobbi tak prišli o konkurenta ani netušili ako.
Imrich Gál sa s týmto svetom rozlúčil 9. 2. 1977. Jeho pohreb v krematóriu v Lamači zaplnil celú sálu krematória, kde sa tiesnilo dobre cez sto ľudí. Za SND sa s ním rozlúčil Mikuláš Huba, nestor činohry, ktorý bol v tom čase riaditeľom činohry SND. Spevácki kolegovia sa akosi pozabudli. Vzadu v kúte ticho plakal herec Martin Gregor, jeho krajan z Trnavy (pôvodným menom Martin Guttman), ktorého u seba v Trnave v obchode za čias Slovenského štátu Imriško (ako ho volal) skrýval pred inými „dobroprajnými spoluobčanmi“ oblečenými v hnedom. Martin Gregor povedal: „A čoby som neplakal, dnes pochovávame človeka, ktorý ma zachránil.“ Tu treba povedať, že Martinovi Gregorovi pomáhali viacerí, nielen Imriško.
Dnes môžu všetci z ich éry spomínať v speváckom nebi na zašlú slávu bel canta v SND, ktorá sa už nezopakuje. Určitou útechou môže byť, že vo virtuálnom svete webu možno nájsť ukážky ich majstrovstva, ku ktorému je dobré sa vracať. Svet opery je totiž krásne fascinujúci a dušu pozdvihujúci.
11 V Prahe odspieval 10 predstavení: https://archiv.narodni-divadlo.cz/umelec/17626/seznam-predstaveni
12 Dobroslava a Imrich Gál mali dvoch synov: Petra (*1950 – †2012) a Imricha (*1956 - )